Vyberte stránku

napsala: RaO

Písal sa rok 1986. Bolo skoré ráno. „Pasmatri, agoň!“ ukázal jeden zo skupinky smerom k neďalekej elektrárni. Rozbehli sa k vyvýšenému mostíku, odkiaľ bol lepší výhľad. Dívali sa v priamom prenose na fascinujúci tanec živlu. Nikto z nich necítil a netušil, že si práve podal ruku so smrťou.

Táto historka koluje po nete a ja netuším, či je pravdivá, alebo vymyslená. Nie je to však podstatné. V tom prvom prípade nám už pravdivosť nikto nepotvrdí. Zúčastnení za to divadlo zaplatili vysokú daň a v tom druhom vystihuje jednu podstatnú vec. To, prečo je radiácia tak desivá. Nevidíme ju a necítime, až kým nie je neskoro.

Černobyl. Výbuch, katastrofa, nešťastie, náhoda. To boli slová, ktoré sa mi v spojení s názvom vryli do pamäte. Bola som na zéeške a pramálo ma to trápilo. Chápala som, že sa čosi hrozné stalo, ale slniečko svietilo, chystali sa kalamajky, potom prvomájový sprievod a všade panovala veselá nálada… Aspoň medzi nami deckami. A Černobyl? Ten mi pripadal tak veľmi, veľmi ďaleko. Takmer ako Kamčatka. Kým som dorástla do veku, že by ma to aj trápiť mohlo, boli aktuálnejšie témy a pálčivejšie problémy. Tak som sa vlastne k celej histórii dopracovala až teraz, po rokoch, keď sa vyskytla príležitosť vidieť a zažiť na vlastnej koži.

Postkatastrofický svet je častou témou scifi kníh. A to čo sa stalo v Černobyle, je len malý zlomok toho, čo v nich obvykle popisujú… Bola som zvedavá, ako si s tým poradila príroda o to viac, že chýry vraveli o výnimočnej a prekvapivej rezervácii. Využila som ponúkajúcu sa možnosť, hlavne keď som mohla vidieť jednou ranou, teda cestou, ešte aj Eurocon a Kyjev.

V pondelok ráno nás čakal autobus. Skontrolovali sme si, či máme pasy, bez ktorých nás tam nepustia, krátke čakanie na meškajúcich a stručné inštrukcie, čo sa smie. Chodiť len po asfaltke a betónových chodníkoch a nič tam nepiť a nejesť. To posledné ma pobavilo, veď kto by bol natoľko blbý. Ale zrejme ich varovanie malo reálne korene.

Černobylský kraj…
Stotridsať kilometrov je vzdialenosť, ktorú by som nechcela prekonávať každý deň. Ale čím viac sme sa blížili k zóne, tým viac som si uvedomovala, že je to od Kyjeva takpovediac iba za rohom.
Ubúdalo obývaných domov a aj áut, takže sme si o chvíľu frčali sami. Posledné kilometre pred vstupom do zóny už bolo jasné – sme blízko. Prvýkrát sme zastavili pri tabuľke, označujúcej hranicu kraja. Teda rajónu. Tá tabuľka bola vyššia, ako statný chlap, mala zo 4 metre šírku a bola z betónu. Naozaj ju len ťažko prehliadnuť. Fotokrúžok vystúpil, cvakali aparáty. K slovu sa dostáva dozimeter. Nameraná hodnota: 0,020mR/hod.

začína zóna
Na pasovej kontrole sa konala druhá prestávka. Chvíľa ticha, potom si nás osobne prišiel poobzerať uniformovaný človiečik a porovnať podobu fotiek z pasu s našimi maskami. Jedného po druhom si nás odškrtával v zozname.

kontrola
A mohli sme sa z autobusu vyrojiť ako kobylky, poobzerať informačnú tabuľu v azbuke, poniektorí aj prečítať a ako inak pofotiť. Keď tak spätne rozmýšľam, musel to byť obojstranný zážitok. Pre nás boli exotickí domáci v šedivých uniformách. Podľa ich úsmeškov súdiac, pre nich sme boli exoti my.

já viděl, divoké koně…
Pred nami prázdna cesta, za nami prázdna cesta, uprostred náš autobus, motor na plné obrátky, na tachometri 50. Nemali sme sa s kým zraziť. Brzdy však zaškrípali, sprievodca nás upozorňuje na stádočko divokých koní. Všetci sme sa svorne nalepili na okná, až som mala pocit že sa musíme každú chvíľu prevrátiť. Tak nás poľutovali a pustili von. V dverách nával, radšej som ostala ďalej visieť vedľa záclonky, kým sa to tam vyprázdni. Koníky boli trocha od cesty, za pásom stromov, na obkukávanie som využila teleobjektív.
V jednej chvíli som v kríkoch, čo zavadzali vo výhľade, kútikom oka uvidela nejaké srnky. Rezko si poskakovali tesne za pásom stromov. „Hm?“ Teda odložím svoj kuker a neverím vlastným očiam. Tie tri srny síce majú 4 končatiny, ale dve z toho sú ruky zvierajúce Nikon, Canony. Toľko k disciplíne niektorých jednotlivcov. Sprievodca prevracia oči, ostatní ich napomínajú. No áno, kilometer za alebo pred hranicou nie je veľký rozdiel… sú veci ktoré nepochopím. Ľudská blbosť nemá hraníc.

Nastupovať, ide sa ďalej. Míňame ďalšiu rampu, funkčú benzínku, opustené domy a zarastené domy. Stromy sú ešte holé a tak máme naservírované zrúcaniny v ich plnej kráse. Jeden, dva, aj 5 domov človekom dnes veľmi nepohne. Sledovať ich pozdĺž celej trasy, však preberie z pocitu, že sa díva na zábavnú turistickú atrakciu. Keby nám slnko nesvietilo na cestu, okolie by chvíľami vôbec nevyzeralo tak mierumilovne.

ohňovzdorný kostým
Vchádzame do mesta Černobyl. Napodiv, mestečko nie je úplne mŕtve, ako som si myslela že bude. Ak okolo vás prešiel človek, nebolo to vôbec nič neobvyklé. Takmer sa dá povedať, že tu vládne čulý ruch. Na jednej križovatke sa poflakoval pes a na stanici, kde sme na chvíľu zakotvili, bola mačka. Dopriali nám krátku prednášku o Černobylských udalostiach a nasúkali do ochranných odevov. Nie, neboli to žiadne špeciálne obleky, musím vás sklamať. Iba čosi látkovo-papierové, hlavne aby to chránilo pred prachom. Praktické.

…koniec dediny Kopači.
Pokračovalo sa. Znova neutešený pohľad na rozpadajúce sa domy, les a občas aj stromy v domoch. Minuli sme hranicu 10km zóny a ďalej viedla asfaltka krížom cez pole. Prešli sme asi dve tretiny, keď náš autobus zastavil pri takej obyčajnej dopravnej značke, oznamujúcej koniec dediny Kopači. Stavieb a ani ich zbytkov však nikde. Obzerali sme sa, ale iba na opačnej strane cesty bolo v diaľke vidieť čosi, ako stajne. Dedina mala v čase nehody 2500 obyvateľov. Asi 600 domov zrovnali so zemou a zasypali hlinou kvôli veľkej kontaminácii. To mierumilovne vyzerajúce pole bolo pohrebisko domovov. Striaslo ma.

Blížime sa k elektrárni, v diaľke je vidieť nechvalne známy komín. Ak nerátame toto, tak sa nám naskytol utešený pohľad. Husté lesy, zelené ihličnany. Krajinka, ktorou prechádzame, vyzerá lákavo a keby som nevedela, kde som, tak prechádzke medzi stromami určite neodolám a nebolo by nič, čo by ma varovalo. Okrem žltých tabuliek, ktoré tam však najprv musí niekto dať.
Križovali sme železnicu, dve hrdzavé koľajnice, strácajúce sa v diaľke. Možno som precitlivelá, ale je mi z toho smutno.

f010 f008 f009
A sme takmer na mieste. Areál Černobylskej elektrárne. Vítajú nás nedostavané chladiace veže komplexov 5 a 6. Majú tvar, ktorý bol u mňa dlhé roky symbolom jadrových elektrárni. Okolo sa ťahá vodná nádrž, sklady a budovy ktorých určenie si ani nepamätám. Fascinuje ma les stĺpov vysokého napätia. Ja som ich toľko pokope nikdy nevidela. Ja viem, určite ich bude dosť aj inde, ale pre mňa to je novinka, lebo obvykle si vyberám trochu príjemnejšie miesta na výlety. Míňame administratívne budovy a parkovisko plné áut a ľudí. Prekvapilo ma to, aj keď asi som to mala očakávať. Mnohí z nich vyzerali, že tam patria asi tak, ako aj my, ale s blížiacim sa výročím sa dal očakávať nárast novinárov aj zvedavcov. Kdesi medzi parkoviskom a komínom slávnej štvorky je nenápadne usadený komplex 1 a 2. A opäť. Pre mňa, laika, by to mohla byť kľudne továreň na výrobu zápaliek. Zase som o niečo múdrejšia. Obchádzame ho dookola, aby sme sa dostali k 4ke.

blok 5 v diaľke blok 5. vyzerá ako skladačka
Rôzne stavby, množstvo žeriavov, potrubia, murovaná ohrada a na ohrade hustá zmäť ostnatého drôtu. Ako väznenie. A podľa šepotu v autobuse nie som jediná, kto má z toho podobné pocity. Neskôr sa nám dostane vysvetlenie a zase je aj o ľudskej stupidite. Rozkrádal sa materiál, ktorý sa zdal byť aspoň ako tak použiteľný. Čo po tom, že žiari, keď to nie je vidieť.

Zaparkovali sme na parkovisku pri štvorke.

v celej svojej kráse…
Je tam zrejme nedávno postavená budova, vyzeralo to, že špeciálne pre „turistov“. Dostalo sa nám ďalšej prednášky, informačného materiálu a to bolo najbližšie miesto, odkiaľ sme si mohli obzrieť sarkofág. Bol asi 400 metrov od nás. Pracovalo sa aj priamo na ňom – na rebríkoch viseli ľudia a čosi usilovne robili. To, ako asi vo vnútri teraz vyzerá, zobrazoval otvárací model elektrárne. Samozrejme, nie je to presné, lebo preskúmaná je iba malá časť. Do spodných priestorov sa kvôli vysokej teplote a radiácii nedá dostať ani v ochranných odevoch. A na stene svieti hodnota 1,26mR

v sarkofágunameraná hodnota

Ďalšia zástavka – Pripyať. Pri vstupe do mesta je kontrolná stanica. Prázdno, prázdno, prázdno. V prvej chvíli sa mi zdalo, že to nie je až také hrozné, ako to popisovali články na nete. Chvíľami bolo počuť aj zvuky vtákov. Vrabce to neboli, zazrela som čosi väčšie a skôr do ryšava, presne určiť neviem. Šli sme prostriedkom dvojprúdovej cesty a konáre stromov sa takmer dotýkali autobusu. Priestor od cesty k budove bol porastený krovím a stromčekmi, len po chvíli som si všimla stĺpy pouličneho osvetlenia, lemujúce chodník, ktorý proste nebol. Zastali sme na námestí, pre mňa už známom z fotiek na nete. Do budov sme už nemohli, mnohé stavby (už) majú porušenú statiku, nebolo by to bezpečné. Keď sa osadenstvo autobusu rozpŕchlo medzi domy, poobzerala som sa poriadne.

f016.jpg
Prvý šok som prežila už pri vystupovaní. To, že tu zastal čas, som najviac cítila práve zo symbolov na strechách 12poschodových panelákov. Žiaril tam vo venci kosák a kladivo (a že fakt žiaril). A potom zase prázdno. A prázdno. Nezakryté milosrdne zeleňou, stromy majú iba púčiky. Tmavé okná bez záclon, veľa rozbitých, opadaná omietka. Všetko hrdzavé. Rámy dverí, vráta. V tej šedi a vyblednutých farbách, ako magnet priťahovala zrak prenikavo žltá telefónna búdka. Rozbitá. Nazrela som cez akýsi výklad, aj tam prázdno. Bŕ.
Zvláštne na mňa pôsobili postavičky, nastriekané na stenu. Až som mala pocit, že podľa nich nazvali Pripyať mestom duchov, lebo sú to jediné postavy, ktoré tu bývajú. Boli naozaj ako duchovia.

Presunuli sme sa na ďalšie známe miesto. Kolotoč. A kto by to ešte nevedel, tak pre informáciu: Je fungl-nový, nepoužitý. Podpísal sa na ňom iba čas. Mali ho slávnostne otvoriť 1. mája 1986. Len vtedy už nebolo pre koho. Autíčka aj loďky sú dnes rozsypané, hrdzavé, farba popraskaná. Sedačkový kolotoč zavŕzgal, ako do neho niekto jemne štuchol.
A slávne ruské kolo. Žltá vyzerá naozaj ako nová, z diaľky mám dojem, že je čerstvo natretý. Musím si ho obzrieť zblízka. Všade, kde nie je pokrytý farbou, ho zožiera hrdza rovnako, ako autíčka. Je len otázka času, kedy sa aj on rozpadne. Napriek tomu mi pripadá neuveriteľne čistý, vzhľadom na to, že ho 20 rokov nikto neudržiaval. Aj keď – možno kvôli snehu, ktorý sa nie tak dávno roztopil.

autíčkaprázdne okná v pozadí

Tu mám aj chvíľu času, obzrieť sa trochu viac.

na tráve kučeravá breza
Asfalt praská a z prasklín vykúka jemný zelený mach. Dozimeter na asfalte má hodnotu 0,056mR. Presúvame ho na mach: 1,086mR. Pekný rozdiel. Miestami z chodníka vytŕčajú stromčeky. V parku okolo rastú ihličnany, zjemňujú tak šedivý dojem a vyzerajú úplne normálne, teda nakoľko už ja môžem posúdiť. Je tu veľa briez a tie ma upútajú. Čo ja viem, tak ich konáre sa ťahajú do výšky, také boli všetky, čo som kreslila. Tu ich vidím zopár, ktoré by som nakresliť chcela, majú totiž zvláštne košatú korunu. Konáre vyzerajú tak trochu kučeravo, prikladám foto, môžete si obzrieť.
Neviem, či je to obvyklé, alebo nie. Ani netvrdím, že je to vplyvom práve tohto prostredia. Len sú iné, než na aké som zvyknutá a je tu takých spústa.
Trávniky sú pokryté vysokými zožltnutými steblami. Hm, žltej sa tu teda darí. Ale táto žltá ani nie je taká prenikavá a ani nie je spôsobená radiáciou. Aj u nás by po zime boli podobné trávniky, keby sa nekosilo. Alebo nie? Nuž neviem. Poodhrniem trávu. Mravce nevidím, ale ani nič neobvyklé. Pozriem trochu ďalej. Jej. Mandelinka zemiaková. Je totálne zmutovaná. Krovky má drsné, pásiky sa pretvorili do akýchsi nepravidelných škvŕn a telo má ploché. Je to jasná a dokázateľná mutácia, spôsobená nízkou úrovňou entomológie v mojich vedomostiach. Nemá však žiadny vplyv na pohybové ústrojenstvo hmyzu – čiperne odcupotá z môjho dosahu. Škoda, fotka nebude. V ďalšej skupinke sa chvália iným úlovkom – jaštericou a hrdo ukazujú display foťáka.

mestečkozarastené chodníky
Naskytá sa nám výhľad aj na miesta, ktoré by sme v lete určite neuvideli. Budú zakryté zeleňou, ako vo filme, premietnutom ešte na Eurocone. V lete to tu vyzerá úplne mierumilovne.

autobusová zastávka školička, škola
Pred nami je posledná zástavka. Musím vám prezradiť viac o našom sprievodcovi. Je to mladík, ktorý v čase havárie bol tretiakom na základke a bol doma. Tu, v Pripyati. Cieľom našej cesty je práve jeho základná škola. Prechádzame okolo jednej bytovky, chodník je úzky, pomaly nebude vôbec. Keď sa vyhnem nejakému konáru, mám dojem že sa mi na čelo nalepila pavučina. Fuj, nemám to rada. Tak predsa. Pavúky. Vidím ďalší druh lišajov – má svetlú modrozelenošedú farbu. Autobusová zastávka sa tiež drží trendu, je hrdzavá.

Chvíľu trvá, kým mi dôjde, že to ďalšie hrdzavé čosi, trčiace z vysokej uschnutej trávy, je detská preliezka.

Škola je budova postavená ako U. Stojíme uprostred nádvoria a zírame na to, čo zostalo z pravého krídla. Nebudem to popisovať, pozrite si. Podídem k oknám, aby som videla do vnútra. Špeciálne pozerám, či nie sú v rohoch pavučiny. Nevidím. Obzerala som sa po pavučinách celý zvyšok doby, ktorý sme tam ešte trávili. Nič. Takže žiadne pavúky. To, čo sa mi obtrelo o čelo, musel byť jemný konárik.

bola raz jedna trieda…
Zo stien v miestnostiach školy na nás kričia myšlienky tej doby. Nie, nejdeme dovnútra, vidieť to cez okná. Obzrela som si jednu triedu. Musela byť pekná. Skrinka s knihami z tmavého dreva, rovnakým drevom obložená stena okolo vchodu do triedy. My sme mali iba biele steny.

nezmar breza
Posúvam sa ďalej. Že brezy sú nezmar a rastú na tých najnemožnejších miestach, sa tu presviedčam každú chvíľu. Ale tentoraz si vybrali naozaj kuriózne miesto, až mi vyvolá úsmev na tvári. Tri štíhle kmene vyrastajú priamo z balkóna.

Vraciame sa k autobusu. Zhodou okolností stojí pri budove nemocnice. Tej, kam doviezli prvých hasičov požiaru dokonať. Na nej je hrdý nápis „Zdravie národa – bohatstvo krajiny“. Ten pretrval dodnes neporušený. Aká irónia osudu.

Prehliadka mesta Pripyať končí. Odchádzame a robíme ešte jednu otočku areálom elektrárne. Ďalší bod programu je obed v Černobyle, v stredisku, kde už sme boli. Zbavujeme sa tam aj našich prevlekov. Na chodbe stál podivuhodný prístroj, taký trochu väčší dozimeter, podobný lekárskej váhe, na ktorý sa treba postaviť a priložiť ruky na dotykové plochy. Nepovedal vám číslo, ale keď ste mali ruky a nohy „čisté“ tak zažmurkal nazeleno. Obed bol dobrý – varia chutne a veľa. Nevládala som.

Kurz – Kyjev. Neobišlo to, samozrejme, bez zástavky pri ďalšej malej a nenápadnej betónovej tabuľke, označujúcej hranicu mesta Černobyl. Myslela som, že tým končíme, tak ma prekvapilo, keď autobus znova zastal. Dokonca na vyhradenej autobusovej zastávke, ktorú však v hustých konároch kríkov už ani veľmi nevidno. Hneď pri jednom pomníku padlým hrdinom a zbytku akejsi dedinky.

domček v lese
Boli tam také malé sympatické domčeky a mohli sme nakuknúť aj dovnútra. Ozvala sa moja ženská poriadkumilovná duša. Okná boli špinavé ako keby ich pol roka nikto neumýval. Lenže po 20tich rokoch by som na nich čakala vrstvu špiny, ktorá sa dá zlúpnuť. Prach bol tiež skôr z omietky, ktorá sa rozdrolila. Prečo to spomínam? Lebo si myslím, že na to má podstatný vplyv ruch na ceste. V tomto prípade jeho absencia. Ja viem, žiadny svetoborný objav. Ale sú to maličkosti, ktoré človeka len tak nenapadnú. Doma ponadávam na prach, ale nenapadne ma pátrať po jeho príčine. Načo aj, stejne by mi to nepomohlo. A pavučiny som zas nevidela.

Hračky rozsypané na dvore, v skrinke na stene zaváranina neurčitého pôvodu, zlomený stĺp elektrického vedenia. Kniha na stole, fotky po stenách. Kto vie, kde sú zobrazené osoby a aké boli ich príbehy po odchode odtiaľto. Toto sú obrazy, ktoré tam sú. Pre niekoho senzácia, pre niekoho látka na úvahu.

Autobus trúbi, signál na odchod. Cestou si užívam pohľad na nádherné, husté lesy, jasne že ma napadne, koľko húb by sa tam dalo nazbierať a striehnem, či neuvidím znova stádočko koní. Vraveli nám, že má okolo 3000 jedincov, roztrúsených kade-tade po zóne. Či je to pravda, neviem. Ani sa nestarám, iba fandím prírode, aby urovnala to, čo človek ľahkomyselne spackal. A sme zase na už známej kontrole. Ani odchod odtiaľto nie je taký jednoduchý. Pekne si na vás posvietia. Teda presnejšie, pekne si zistia, či náhodou nesvietite vy. Prejdete si radiačnou kontrolou pod dohľadom jedného z vojakov. Až potom nasleduje definitívne návrat do Kyjeva. A mňa počas celej ceste späť zamestnávajú úvahy a obrazy, aké by to bolo, keby zopár momentov dopadlo inak. Keby vtedy nikto nezistil, že tam sa niečo deje. Čo by nás čakalo, keby sarkofág sa zosypal skôr, než je jeho vyrátaná životnosť, keby vietor fúkal opačným smerom.

Hm, aký by bol Kyjev, ako mesto duchov… Predstavovala som si aj to, aké by to bolo, keby sa nič nestalo a dnes, alebo v dohľadnej dobe by tam bolo 12 plne funkčných komplexov. Prípadne aká divočina tam bude, až sa rozpadne a zarastie posledný rozsypaný dom.

A tiež premýšľam, či niektorý z tých neobvyklých pocitov v blízkosti sarkofágu, nemal signalizovať prítomnosť radiácie. Logika mi vraví, že nie a nie. Napriek tomu sa k myšlienke vraciam, pretože to nie je pre mňa desivé. Stať sa môže čokoľvek. A človek sa musí spoľahnúť iba na to, že si to všimnú ľudia, ktorí majú prístup k dozimetrom. A že prístroje budú fungovať. Natíska sa mi posledná otázka. Aké by to bolo, keby človek musel žiť v podmienkach, porovnateľných s tými, v akých žijú kone? Koľko z nás by prežilo?

Share This