Rozprávka o zasnívanom uteráku

„Aké by to bolo krásne, viať si takto vo vetre, vznášať sa a nemusieť sa nechať otierať o ruky celej rodiny... Aké by to bolo krásne, vidieť niečo viac, než iba kúpeľňu, vnútro skrine a dvor... Bolo by úžasné byť niečím iným, nie iba obyčajným uterákom...“
Vietor ako by povzdych uteráčika počul. Zadul silnejšie, strhol ho zo šnúry, zodvihol ho spomedzi jeho bratov, farebných uteráčikov a vyzdvihol ho vysoko, vysoko nad záhradu. Uteráčik sa radostne zatrepotal, rozložil sa na veternom prúde a s jemným vlnením sa nechal unášať vzduchom. Pod sebou videl ďalšie záhrady, videl množstvo ľudí, videl stromy, domy... a radoval sa:
„Aké je to úžasné! Lietam ako vták! Vlastne – ja teraz SOM vtákom! Som naozaj vtákom a letíííííím...“

Vietor ešte raz zosilnil svoj dych, skrútol uteráčikom prudko nahor a... uteráčik sa zachytil na veži kostola. Chvíľku tam visel iba tak, prekvapene a nehybne, ale pri ďalšom závane vetríka sa radostne roztrepotal:
„Pozrite sa na mňa! No len sa pozrite! Kto je teraz najvyššie nad mestom? Kto má prehľad o všetkom, čo sa dolu deje? No predsa ja, zelený uterák s kvetinkami! A ten, kto má prehľad, ten, kto je najvyššie zo všetkých, je predsa najdôležitejší v celom meste! Vidíte ma? Sem sa dívajte! Som to JA! JA som v tomto meste najdôležitejší!“
Hrdo sa vlnil na kostolnej veži a ten pohyb pripútal veľa pohľadov. A ľudia sa čudovali – čo sú to len za hry vetra? Kto to kedy videl – uterák na kostolnej veži? Každý, kto sa pozrel nahor, sa chvíľu čudoval, ale potom iba mávol rukou a šiel ďalej. Tie pohľady považoval uteráčik za prejavy obdivu, preto sa nadúval, trepotal, vial zo všetkých síl, až do chvíle, keď sa rožtek, zachytený na kovovom výčnelku veže roztrhol a uteráčik sa napoly zgúľal a napoly zletel dolu, na ulicu...
Tam už si ho veru nik nevšímal. Bezcitné nohy po ňom šliapali, kopali doň, posúvali ho prachom a špinou chodníka. A uteráčik zanariekal:
„Chcel som byť vtákom, ale vtáci dokážu lietať aj bez podpory vetra. JA som len uteráčik. Chcel som byť najdôležitejším v meste, ale pýcha je potrestaná pádom. Teraz po mne šliapu, ničia ma, nevšímajú si ma... Och, kde je moja kúpeľňa? Kde sú láskavé ruky mamy, drsné ruky otca a všetečné, večne špinavé chlapčenské ručičky?“
Dlhé dni sa uteráčik trmácal po špinavej zemi... Bol čím ďalej, tým smutnejší, čím ďalej, tým menej mal nádeje, že raz opäť bude uteráčikom a nie iba špinavým, nepotrebným kusom handry...
A jedného dňa začul výkrik:
„Mami, pozri, toto vyzerá celkom ako ten uteráčik, ktorý mi vzal vietor zo šnúry v záhrade!“
„Hej,“ odpovedal pokojný hlas: „Možno tak vyzerá a možno to voľakedy naozaj bol tvoj uteráčik. Ale teraz už je z neho iba zničený kus látky. Nechaj ho tak. Kúpila som ti predsa iný uteráčik.“
„Ale mami, určite je to ten môj! Zoberme ho a skús ho ešte vyprať. Mal som ho veľmi rád! Mami, prosím!“
Jemné ruky zodvihli uteráčik zo zeme a keby mal oči a dokázal to, asi by sa v tej chvíli od šťastia rozplakal. Dostane druhú šancu? Bude znovu uteráčikom v kúpeľni? Nie iba handrou v špine ulice?
Dostal. Aj keď druhá šanca sa v živote bežne nevyskytuje príliš často. A už vôbec nie v živote uteráčikov... Znovu ho mamička vyzvŕtala v kolotoči horúcej vody – takej horúcej, až z toho uteráčik zamdlieval. Ale rozhodol sa vydržať, Chcel byť znovu uteráčikom v kúpeľni. A horúčavu mu pomáhali prežiť chlapčekove slová – mal som ho rád, mami! Keď sa napokon ešte chvíľu točil v kúzelnej vôni morského vzduchu, vedel, že ho čaká príjemné hrejivé teplo slniečka...
A keď už visel na šnúre, spolu s ostatnými bratmi uteráčikmi, tíško im rozprával o svojom dobrodružstve. Odrazu sa zodvihol vetrík a prudko zatrepotal celou šnúrou. Uteráčik sa silno pridržal a to isté poradil i ostatným.
„Ale prečo?“ spýtal sa ho jeho mladší brat, ružový uteráčik, ktorý mamka kúpila, keď zelený odletel na svoju vzdušnú púť. A zelený uteráčik s kvetinkami na obrube iba pokojne odpovedal:
„Pretože každý musí byť tým, a robiť to, čo mu určil osud. My, uteráčiky, sme určené na to, aby sa do nás utierali ruky ľudí. Máme ich sušiť, hladiť, dodávať im pocit pohody. To je naša úloha.“
Áno. Každý máme v živote svoju úlohu. Ak sa pokúšame hrať na niekoho, kým nie sme, šťastie nám to neprinesie. Ale ak sme sami sebou a robíme to, čo robiť máme, a ak to robíme s láskou, tá láska sa nám vráti. A o tom je celý svet...